Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok - z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života. No nielen sebe, kradne všade, kde sa dá, zapisuje si za uši každú dobrú vetu, ktorú začuje. Ponúka nám svoj obdiv k hovorovému jazyku, k viere, že to najlepšie vždy zaznie v rozhovoroch ľudí. Neskôr tieto vety votkáva do príbehov, pomocou ktorých mapuje svoje dôverne známe prostredia: Piešťany, Bratislavu, Šaštín. Navlieka ich na nitky ako koráliky, ktoré sa pri čítaní môžu zmeniť napríklad na lastovičky, usadené v jeseni na elektrických drôtoch pred cestou do teplých krajín, alebo aspoň na ponožky, sušiace sa vo vetre, prichytené štipcami o šnúru, ktoré sa takisto chystajú odletieť. Pri čítaní sa dá krásne lietať: z vety do vety, zo spomienky do spomienky, z jednej poviedky do druhej, či do tretej. Platí to aj pre túto novú poviedkovú knižku Dušana Dušeka.

No description yet