Myslenie Rudolfa Filu je ako tok. Má svoje koryto, prúdy, kaskády, skoky, víry, ponorné prúdenia, ale aj meandre, zátočiny, stojaté vody, brehy, hate, hrádzky. Byť autobiografický znamená v prípade Rudolfa Filu predovšetkým bytie vo výtvarnom umení. Otázky praktického života najradšej vypúšťal.
Rozhovory krúžili aj okolo viacerých návratných tém, ktoré Filu práve zaujímali. Voči témam, ktoré nebavili, sa správal ako dieťa. Tváril sa, že otázku prepočul, odbehol od témy, mávol rukou a nechal ju tak. Keď to nešlo ináč, alebo si niečo nepamätal, ukázal na pani Dorotu, ktorá bola od začiatku pri všetkých rozhovoroch a bola ich pamäťou.
Hovor Rudolfa Filu a Doroty Filovej, výtvarníka a reštaurátorky, sa postupne zmiešaval do jedného toku, ako sa doňho zlieva spoločný život. Ich dialóg bol otvorený, a pritom zdržanlivý. Mnohé vypovedali, čosi ostalo naznačené, niečo medzi Érosom a Thanatosom skryté.

No description yet