Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája fascinácia obrazmi. Do obrazov vstupujú spomienky. Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom. Rozpor je produktívny. Posúva; presúva, aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou a dejinami; prepisuje; re-aktualizuje obrazy minulosti.
Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“, tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare nemá významy, to my cez neho významy generujeme.“
Divadlo: verejný priestor. Pozície tvorcov, divákov (aj historikov): pevne ukotvené vo ich dobe a spoločnosti. V ostbloku, na prelome milénia, (dnes). Shakespeare ako metanaratív.

No description yet