Kniha Duchovná autobiografia (Výber z textov a listov) prináša v jednom zväzku texty z posledných rokov autorkinho krátkeho života, v ktorých načrtáva obraz vlastnej duchovnej skúsenosti a presvedčenia, ktoré nie je založené na náboženských dogmách, ale na poctivom intelektuálnom skúmaní a na oddanosti prameňu, vyvierajúcemu v každom ľudskom srdci. „Vždy som verila, že pre tých, ktorí žijú správne, je smrť okamihom, keď na nekonečne malý zlomok času vstúpi do duše čistá, obnažená, večná pravda. Môžem povedať, že som nikdy netúžila po nijakom inom dobre. Myslím si, že život, ktorý vedie k tomuto dobru, neurčuje iba všeobecná morálka, ale že pre každého človeka spočíva aj v slede skutkov a udalostí, ktoré sú výsostne osobné a natoľko záväzné, že ten, kto ich nevykoná, minie cieľ.“ Simone Weilová, listy otcovi Perrinovi

Tento svazek sestává z dopisů a esejů francouzské filosofky a mystičky Simony Weilové. Představuje pestrost, podnětnost a živost autorčina myšlení, zejména dopisy dávají vhled do autorčina nitra a pohnutého života. Její úvahy nejsou intelektuální cvičení od stolu, ale svědectví z vlastního boje o správný postoj k sobě, druhým, Bohu. V dalších esejích, v nichž se zabývá existenciálním rozměrem víry, Simone Weilová nabízí čtenářům vlastní prožitek víry.

Francúzsku filozofku, mystičku, odborársku aktivistku Simone Weilovú (1909-1943), ktorej celým dielom preniká túžba po „poznaní celou dušou“, označil Albert Camus za „jediného veľkého ducha našej doby“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti.Zakorenenosť, jeden z dvoch najvýznamnejších a zároveň posledný autorkin text, ostal pre jej smrť nedokončený. Ako pri mnohých Weilovej textoch dejinné a politické udalosti slúžia autorke ako východisko a matéria pre filozofickú reflexiu. Z tohto hlbokého, inšpiratívneho diela presvitá Weilovej snaha poskytnúť tým, ktorí budú riadiť povojnovú obnovu Francúzska a určovať jeho ďalšie smerovanie, zreteľné, ušľachtilé a hrubou silou nepoškvrnené kritériá pre vedenie ich pôsobenia. Ich zvrchovanou korunou je pre autorku Boh v zmysle platónskeho Dobra, ktoré jediné môže byť hlavným regulatívom skutočne ľudskej spoločnosti a súčasne predstavuje horizont pre naplnenie a prekročenie individuálnej ľudskej existencie.

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).