Evolúcia naučila človeka ľúbiť; pár koní utiahne voz ľahšie. Kým ľúbiš, žiješ. Bla bla bla. Prečo nás potom láska tak účinne ničí? Vysnívaná, platonická, neopätovaná, aj tá naplnená. Vie láska aj niečo iné, než hrýzť sa do vlastného chvosta?Zoja láske neverí, viac ako lásky sa bojí len smrti. Tej sa už, na rozdiel od lásky, do očí pozerala. Vladimír sa z lásky po všetkých tých rokoch strávených v posteliach nespokojných žien po záruke smeje a obyvatelia Chudej Lehoty, tí ľúbia iba svoje spomienky.Stretli sa náhodou, hoci vysvitne, že niektorí jej pomohli. V príbehu sa dosť klame, kradne a aj na katastrofy dôjde, no na jeho počiatku bola hnusoba a vajce v meteorologickej búdke. Zoja a Vladimír uviazli vo vymierajúcej dedine a pripravujú sa na koniec sveta. A do toho furt nejaké počasie. Koľko rozhovorov musíme prežiť, kým prestaneme konverzovať a dovolíme slovám aby skutočne hovorili to o čom sa nehovorí? Nevedno, ako to dopadne, ale povedané s klasikom - takáto je láska v čase korony. Intímnym ľúbostným príbehom zmrzačeným zlomyseľnosťou veľkých i malých rán osudu sa autor známych historických románov na pomedzí faktu a fikcie vracia s románom so súčasnosti s malou dávkou sci-fi, v ktorom opäť kladie dôraz na dobre odpozorované situácie, precíznu prácu s dialógmi plnokrvných postáv a prekvapivé dejové zvraty. Vytrvalý sled živých dialógov chytí čitateľa od prvej strany a nepustí, kým nezaznejú posledné slová príbehu, ktoré sú zároveň prvými slovami ďalšej zriedkavej lásky. Intímnym ľúbostným príbehom zmrzačeným zlomyseľnosťou rán osudu sa známy autor vracia s románom so súčasnosti s malou dávkou sci-fi. Vytrvalý sled dialógov nepustí, kým nezaznejú posledné slová príbehu, ktoré sú zároveň prvými slovami ďalšej zriedkavej lásky.

Výber štyridsaťjeden najlepších esejí Silvestra Lavríka publikovaných počas uplynulých trinástich rokov v denníku SME a Denníku N zachytáva naliehavé a spoločensky významné témy. Mnohé z nich sú aktuálne aj dnes, iné sú spojené s rozhodujúcimi udalosťami v našich moderných dejinách, ku ktorým sa oplatí stále vracať. Aj teraz, pred predčasnými parlamentnými voľbami je príležitosť znovu pripomenúť si politikov a hlavne ich opakované sľuby o prosperita, slušnosti, spravodlivosti, vyšších dôchodkoch či podpore zdravotníctva, školstva či kultúry, ktoré zostali nenaplnené.Medzi esejami Silvester Lavrík čitateľovi v zamysleniach vysielaných v slovenskom rozhlase prezrádza prečo píše. Prečo odkrýva škaredé javy v našej minulosti a ich prežívania do súčasnosti. Verí, že pomenúvaním stále silného sklonu ľudí na Slovensku vzývať autoritárskych vodcov od Tisa cez Mečiara, Fica až k Putinovi nastavuje krivé zrkadlo, ktoré môže byť cestou k náprave spoločnosti.Texty sú doplnené unikátnymi metabilbordmi Pavla Demeša, diplomata a intelektuála, ktorý dlhé roky dokazuje, že mu na stave našej historickej pamäte záleží. To, čo on pre naše spoločenské vedomie podniká so svojím fotoaparátom vo voľných chvíľach už dve desaťročia, svedčí nielen o úsilí nepodľahnúť demagógii bezobsažnej politiky, ale jeho fotografie kombinácií politických a komerčných bilbordov či dopravných značení majú v sebe aj skrytý pôvab nechceného, silu paradoxu a sýty a inteligentný humor.Kniha je venovaná každému, kto nad Slovenskom nezlomil palicu, ani ju nezobral do ruky, aby ju roztancoval na chrbtoch protagonistov esejí a fotografií, hoci by si to stokrát zaslúžili.

Je krátce po válce a spišským Strážkám vládne revoluční národní výbor pod dohledem majora Rudé armády. Ovládá vše, až na místní baronku Margitu Czóbelovou. Mladý komunista Šlauko dostane za úkol ji jako "nájemník" zámku hlídat a slídit. Baronka lest prokoukne, ale nechá Šlauka sedávat v ateliéru, kde místo krajin maluje portrét Lenina, aby se i ona zapojila do zavádění nových pořádků. Šlauko poslouchá její vzpomínky, pomalu propadá jejímu kouzlu i vlastní hanbě a coby vypravěč pak skládá obraz z osudů lidí známých i neznámých a z dějin kdysi bohaté Spiše propletených s dějinami Evropy. Margita Czóbelová (1891-1972) prožila život plný zvratů. Války, rozpady impérií, revoluce a totalitní režimy jí vzaly skoro všechno, hrdost a humor si ale vzít nenechala. Také se jí podařilo za chránit rodinné obrazy, písemnosti a zámeckou knihovnu. Vše (včetně díla svého strýce, malíře Ladislava Mednyánszkého) odkázala Slovenské národní galerii. Silvester Lavrík na základě barončiných deníků a dalších dokumentů vykreslil barvitý portrét jedné podivuhodné ženy a malého kusu stejně podivu hodné země. Vydání knihy podpořilo Literárně informační centrum v Bratislavě.

Popis není dostupný

Dokuromán s týmto názvom prináša životný príbeh Margity Czóbelovej, ženy, ktorú maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy. Ona sama maľovala a videla maľovať mystického impresionistu Ladislava Mednyánszkeho. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do Vesmíru. Strážky, Budapešť, Viedeň, Londýn... a opäť Strážky pod Tatrami. Renesančný kaštieľ obklopený parkom, cez ktorý preteká rieka Poprad. Plávala v nej aj v zime, maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Nepochopená dobou, sama ju stroho komentujúc v nespočetných denníkových záznamoch. Akurátnym slovom, písmom drobným ako mrznúci dážď. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy Ladislava Mednyánszkeho i portréty spišských a oravských županov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska prvý raz, po boľševickom znárodňovaní v roku 1948 zďaleka nie posledný raz. Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa jej podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno bláznov. Vojny, rozpady impérií, revolúcie a totalitné režimy dvadsiateho storočia zobrali Margite Czóbelovej temer všetko, vrátane budúcnosti. Pokiaľ ide o národnosť, československé úrady do jej cestovnej legitimácie napísali, že je miešanka. No hrdosť, pamäť a humor si vziať nedala. Lásku, predovšetkým ku koňom a k rodnému kraju, takisto nie. Bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho. Nepredpojaté a pozorné čítanie doby a príbehu poslednej k. & k. barónky nám môže pomôcť chápať a predvídať nebezpečné tendencie dneška. V jednotlivcoch, národoch aj ideológiách.

Anička z Bánovců nad Bebravou, hrdinka, jež měla reálný předobraz. Lehce autistická dívenka, dcerka bánovského komunisty, který se kamarádil s "židáky", důvěřivá a dobrá křesťanka, způsobem sobě vlastním vypráví příběh svůj, příběh svého města, příběh své země - Slovenska. Druhá světová válka a Slovenský štát, často nebezpečně idealizovaný. A monsignor Tiso, první slovenský prezident a politik, který kolaboroval s nacistickým Německem a vypravoval židovské transporty do koncentračních táborů; přesto jej i dnes mnozí uctívají. Dívčino vyprávění je proloženo dobovými novinovými zprávami a fotografiemi. Anička Tisa osobně znala, obdivovala jej, pravidelně ho vídala a psala za něj dopisy vojákům na frontu. I díky tomu je příběh muže, který se jako politik přecenil, jako kněz zklamal a jako člověk selhal, daleko silnější, plastičtější a znepokojivější. Rozčarování lidí blízkých, emotivních či "slabých duchem", lidí, kteří vás bezmezně milovali, má totiž dopad daleko drtivější než jakákoli racionální úvaha a obžaloba odpůrců nebo historiků... Cena Jána Johanidesa 2018 - laureát. Anasoft Litera 2017 a Cena René 2017 - finalista. Vydání knihy podpořilo Literárně informační centrum v Bratislavě.

Rozprávačkou príbehu bohatého na dobové reálie a smiech cez slzy je Icíkova Anička, vystrkovská hviezdička. Ani nie Židovka, len Icíkova, teda dcéra bánovského komunistu, čo sa kamarátil s krivonosými. Spomína na skvelo naplánovanú slovenskú budúcnosť, ktorej sa nikdy nedostalo tej výsady, aby sa stala aspoň obstojnou minulosťou. Rozpráva o tom, ako slovenský prezident a bánovský farár Jozef Tiso chodieval každú nedeľu na šachovú partiu, medenú tortu a kus reči do lekárnikovej váženej rodiny, aby tam odolával invektívam domáceho pána a šarmu domácej panej, ktorá pod jeho vplyvom prestúpila od luteránov ku katolíkom. Dozvedáme sa, ako precenil seba a podcenil Slovákov. Prvý slovenský prezident zlyhal ako politik, kňaz a človek, hovorí jedna z postáv príbehu, ktorá tak, ako mnohé ďalšie, má predobraz v žijúcom človeku. Našou najväčšou traumou je, že si to nevládzeme priznať, dodáva jeho autor. Nie nahlas, pred svetom. Doma, v tichu sme doňho ešte stále zaľúbení nešťastnou láskou, ktorá nemá šancu byť opätovaná. A to je zase naše jediné šťastie. Keď jej podľahneme, bude to to isté ako objatie smrti, dozvedáme sa z tohto románu o láske a neláske vlasti k svojim ľuďom a o zradných miestach v kolektívnej pamäti. Román sa opiera o tri zdroje - historickú faktografiu, ústne podanie a autorskú fikciu.

Zu je učitelka klavíru. Bydlí v jedné z těch neobyčejných vil v ještě neobyčejnější bratislavské ulici jménem Palisády. Ta vila je celý její svět. Řekneme-li, že Palisády jsou ulice, pak se vystavujeme smrtelně nebezpečnému zjednodušení. Snad hranice světů, město ve městě. Nejpravděpodobněji však nenápadná živoucí tepna metropole. Žilka plná krve, bez obchodů a lákadel obchodních tříd, zato však plná magie i konvenčního realismu, stačí neobratně přitlačit a vzdechy vzrušení i pouhé dýchání přestávají existovat. To jsou Palisády, do nichž je zasazeno vyprávění o Zu a jejích přátelích. Zu je slepá, to jen tak mimochodem. Funkcionalistickou vilu, jejíž tvary zná Zu zpaměti, by rád přeměnil na prosperující hotel Alte. Je totiž developer, to jsou ti, kteří něco rychle koupí, aby za rohem totéž se ziskem prodali. A jak už to tak bývá, Zu se do Alteho zamiluje. Katastrofa, anebo alespoň zápletka je na světě. Lavrík je mistrem vyprávění. Divoká fantazijnost jde ruku v ruce s moderním jazykem a schopností rychlých (filmových) střihů. Autor je tvůrcem soudobého jazyka, aniž by vypadl z děje a slova by se mu zaškrtávala v masomlýnku nekontrolovaného automatismu. Slovenská kritika se shodla, že Lavríkův román je především poctou slovenštině. Český čtenář má unikátní příležitost - číst knihu, kterou do "bratrského" jazyka převedl sám autor. Jak prohlásil, tak naposledy, protože překlad pro něj byl psaním "nové knihy". Zu je slovenský román, který můžeme číst česky v původním znění.

Popis není dostupný

Popis není dostupný

Popis není dostupný