Monografia sa snaží predstaviť právne východiská majetkovoprávneho postavenia ženy privilegovaného stavu – šľachtičnej – v postavení dcéry, manželky alebo vdovy v stredovekom a novovekom Uhorsku. Monografia ponúka ucelený pohľad na právne postavenie ženy cez súbor jej osobitných majetkových a taktiež dedičských práv. Vychádza z relevantnej právnej úpravy (právne obyčaje, zákonné články) a osobitne z vtedajšej právnej zbierky Tripartita (1514), ktorá konzervovala a pre celý novovek zakotvila práva uhorskej šľachty.Právne postavenie šľachtičnej bolo v tomto období určené viacerými zásadnými skutočnosťami, ktoré vychádzali z tradičnej podriadenosti mužskému pohlaviu a z potreby ochrany ženy (osobitne v ohrozených pozíciách vdovy alebo dcéry – siroty/polosiroty). Ženy sa nielen spoločensky, ale aj právne vnímali ako slabšie, krehkejšie pohlavie (infirmitas sexus) neoplývajúce dostatkom schopností pre samostatné právne konanie, čo vyjadrilo Tripartitum v I. časti, čl. 91 slovami: „Verum quia puellae plerumque animi levitate seducuntur… (Dievčatá sú často oklamané pre svoju ľahkomyseľnú povahu…).“Zdôrazňovaná krehkosť (slabosť či nestálosť) žien (fragilitas sexus) viedla v duchu ich ochrany k zakotveniu osobitných dedičských nárokov dcér vo vzťahu k otcovskému majetku a osobitných nárokov manželky vo vzťahu k majetku manžela (resp. k pozostalosti manžela). Zo zásadných osobitných práv žien (popri nemožnosti nadobúdať a tiež dediť donačné a nedonačné majetky a práva vyhradené len mužom) monografia podrobne rozoberá vlasové právo, právo dievčenskej štvrtiny, obvenenie, parafernálie, veno, vdovské právo a vdovské dedenie. Tieto inštitúty stredoveká právna veda vnímala ako osobitné ženské práva (v ich vecnoprávnom a dedičskoprávnom chápaní bez presnejšej právnej kvalifikácie).Monografia tak čitateľovi ponúka, ako autorky dúfajú, zaujímavú historickú skicu na ženské uhorské elity v zúženom právno-historickom náhľade ich majetkovoprávneho statusu.

Verejná sociálna starostlivosť o deti a mládež na Slovensku a jej inštitucionálna základňa Monografia načrtáva východiská právnej úpravy sociálnej práce v oblasti starostlivosti o deti a mládež na Slovensku v období medzivojnovej Československej republiky. Všíma si zrod novej inštitucionálnej bázy v oblasti starostlivosti o deti a mládež a pokusy o koordináciu, resp. sanáciu tohto na Slovensku skutočne naliehavého sociálneho problému, cestou pôsobenia inštruktora sociálnej pečlivosti o mládež v Bratislave pod gesciou Ministerstva sociálnej pečlivosti. Analyzuje činnosť obcí a orgánov politickej správy, osobitne poručenských úradov, po reforme z r. 1931 poručenských súdov a ich zásadné kompetencie vo vzťahu k ochrane záujmov detí a mládeže. Ako zásadný posun oproti doterajšiemu prevzatému uhorskému modelu vníma snahy štátu o rozšírenie dobrovoľnej spolkovej činnosti na úseku ochrany detí a mládeže – podporou činnosti Československého Červeného kríža, Zemského ústredia pečlivosti o mládež a spolkov na miestnej úrovni (Okresných pečlivostí o mládež – OPM – vznikajúcich na báze českého a moravského vzoru). Na báze vykonaného sondážneho archívneho výskumu kniha dokladá, že starostlivosť o deti a mládež na Slovensku bola poskytovaná spoločným koordinovaným úsilím zo strany štátu (rezortné ministerstvá a ich expozitúry na Slovensku, Inštruktorát sociálnej pečlivosti o mládež), dobrovoľných organizácií (Československý Červený kríž a spolky – najmä OPM, ktoré postupne rozbiehali svoju činnosť až v 30. rokoch 20. storočia) a orgánov samosprávy (osobitne obcí). Táto starostlivosť zahrnula rozmanité činnosti: starostlivosť o matky s dojčatami; starostlivosť o zdravotný stav detí; starostlivosť o telesne a duševne hendikepované deti; starostlivosť o mravne „vadnú“ mládež; starostlivosť o kriminálnu mládež; starostlivosť o tzv. dorast (predovšetkým učňovskú a pracujúcu mládež) apod.