Jaroslav Klus získal Cenu Ivana Kraska za básnickú zbierkuDejiny postelea Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu za románPseudologia phantastica.Panoptikum voskových figurínje zbierkou štrnástich poviedok, v ktorých sa Jaroslav Klus snaží charakterizovať rozličné typy spisovateľov, nemajúc na mysli žiadneho konkrétneho, iba ak seba. Ako hovorí: „Nastavujem zrkadlo a nedbám pritom, že veľa prezrádzam aj sám o sebe a že za niektorými typmi autorov možno nájsť i moju vlastnú životnú a spisovateľskú skúsenosť. Spisovateľ je pre mňa médiom, ktoré v sebe koncentruje nielen mentálne vlastnosti fyzického a sociálneho subjektu, ale aj nepredvídateľné vlastnosti tvorivého subjektu, intenzívne vnímajúceho podnety vonkajšieho sveta, vrátane tých najnepostihnuteľnejších, a pokúšajúceho sa premeniť ich na estetickú realitu. Môj spisovateľ sa takto stáva literárnou postavou s neobmedzenou variantnosťou premien, s viacznačným sémantickým vyžarovaním z pevného bodu, zovretého poviedkovým tvarom.“Primárnym cieľom autora je pobaviť čitateľov. Či sa mu to podarilo, posúďte sami.

V románe Myšlienkové oddelenie píše duševná choroba listy hlavnému hrdinovi, Kristiánovi Trewinskému, ktorá chce mať skrachovaného riaditeľa školy i učiteľa, záletného a preto rozvedeného manžela, pijana a uznaného psychiatrického invalida iba pre seba a pre písanie. Po hrdinových trpkých skúsenostiach v reáli života akoby vychádzalo najavo, že duševná choroba bola akýmsi anjelom strážnym spisovateľa: excentrický románopisec sa zmieruje s tým, že má duševnú chorobu, ktorá je predsa len akýmsi motorom jeho talentu i spisovateľskej inakosti, opäť sa po smrti skvelej matky presťahuje z azylovej Oravy do svojho rodného mesta k príliš realistickému otcovi, zmieri sa so synom, ktorý sa hanbil za jeho výčiny, a súhlasí s protialkoholickým liečením, lebo alkoholizmus ho oberá o sily na písanie. Autor tým, mimochodom, podporuje aj uznanie inakosti (duševnej úchylky) za legitímnu súčasť spisovateľského vybavenia. To, ako Klus zvládol tieto posuny v genealógii svojho hrdinu, ako vymodeloval z naoko malicherných skutkov svojich postáv kompaktnú životnú drámu, ako sa vďaka svojej štylistickej bravúre, dôslednosti a jemnosti prepracoval k sujetovo jednoliatej výpovedi, ako jeho literárna výpoveď prenikla nielen k uveriteľnej pravde o našich časoch, ale načrela aj do metafyzických sfér života a tvorby, je hodné uznania.

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom.

Klusov román Pseudologia phantastica je smutný príbeh, z ktorého, žiaľ, cítiť autenticitu. Môže byť poučením a výstrahou, čo je tiež hodnota, a aj preto má miesto v edičnom pláne Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Listy hlavného hrdinu svojej psychickej chorobe, ktorými je prestrihovaný dynamický dej, vytvárajú svojskú mozaiku vypovedaného príbehu. Autor používa všetky formy na jej scelenie. A tak sa odvíja príbeh návratu psychiatrického pacienta do života, jeho zvolenia za riaditeľa školy, napísania románu a napokon jeho vydania. Potom sa dejová línia láme a nasleduje fatálne obdobie slávy, ktorá stúpla do hlavy. Rodinný a osobnostný rozvrat i roztrieštenie života nastane veľmi rýchlo po krátkom opojení úspechom, alkoholom, novou láskou. Všetko neodvratne smeruje k návratu na psychiatriu, kde hlavný hrdina namiesto románov opäť koncipuje korešpondenciu adresovanú svojej duševnej chorobe. Pútavo napísaná kniha ťaží čitateľa svojím realizmom a popri pasážach plných životnej nádeje a romantiky prináša zúfalé listy zničenej osobnosti, v ktorých pisateľ nešetrí ostrými výrazmi pri obviňovaní psychickej choroby za svoj stav. S pohnutím sledujeme zaslepenosť hlavnej postavy, aká býva na pozadí podobne polámaných ľudských osudov, kedy sa človek nevie ovládnuť, vziať sám seba do rúk, aby nezišiel celkom z cesty a neskončil tragicky. Po prečítaní románu ostáva v človeku ticho a priestor na zamyslenie, ako vlastne žijeme, o čo sa snažíme a či má zmysel honba za slávou, či úspechom.

Popis není dostupný