Jana Varcholová píše poéziu. O prastarých pohanských zvykoch, ktoré sa ako úplazy vyťahujú spod betónu dneška. O človeku, v ktorom sa ukrýva šelma, ovládaná dávnym inštinktom. O sebe, strácajúcej sa v iných ľuďoch a znova sa z nich vynárajúcej. O hlbinnej, takmer stratenej mágii tohto už len zvoľna a unavene dýchajúceho sveta. A možno je to klamstvo. Možno sú to "iba" básne o ženách.
