Popis není dostupný

Ján Tazberík dosiaľ vydal sedem básnických zbierok. Debutoval zbierkou Pramene svetla (1977), nasledovali zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990), Spod hladiny kameňa (2012), Spodný bod svetla (2014), Svetlo a iné stroje (2016), Pasca na svetlo (2018). Tazberíkove básne boli zaradené do celého radu básnických antológií doma aj v zahraničí. Jeho básnické a odborné texty boli preložené do viacerých jazykov. Samostatný knižný výber z jeho poézie vyšiel roku 2018 v Srbsku. V najnovšej básnickej zbierke Jána Tazberíka sú rozvíjané tvorivé postupy z autorových predchádzajúcich troch zbierok - ide osobitne o hľadanie nových prienikov básnického textu do oblastí prózy a eseje, resp. o vyskúšanie novej textovej záťaže básnického obrazu a lyrického subjektu. Zbierka básní sa inšpiruje aj podnetmi z oblasti výtvarného umenia, osobitne svetoznámym dielom Marcela Duchampa Veľké sklo.

Zbierka meditatívnej poézie od jedného z najvýraznejších zjavov súčasnej slovenskej poézie - Jána Tazberíka - je ponorom do hlbokého sveta básnikových úvah. Prináša filozoifické a meditatívne reflexie. Ján Tazberík je nositeľom viacerých ocenení za svoje básnické dielo, preto sa aj od tejto zbierky očakáva, že donesie rovnakú kvalitu. A čitateľ, ktorý knihu Svetlo a iné stroje zoberie do rúk, sa v tomto očakávaní nesklame.

Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, autor básnických zbierok Pramene svetla, 1977, Rozpätie jasu, 1983, Interpunkcia svetla, 1990, Spod hladiny kameňa, 2012, sa tentoraz prezentuje zbierkou (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014), ktorej vnútorné napätie osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to tajomstvo bytia a smrti, na strane druhej hľadanie (i nachádzanie) blízkosti toho druhého v najrôznejších podobách a situáciách. Východisko, ktoré autor ponúka, je skôr ťaživé ako optimistické. Tragika človeka sa viaže s tragikou cesty k poznaniu. Pravdaže, básnik - na rozdiel od deduktívnych filozofických textov - nevyslovuje definície. Tazberíkove básne narábajú skôr s tušením bytia. Autor neraz nachádza príčinu problému v samotných slovách, ktoré akoby odopierali básnikovi možnosť odkrývania spomínaného tajomstva bytia a smrti. Ale v tom je aj paradox: napriek skepse, ktorú má autor voči slovám, ovláda ich na vysokej úrovni. Vyjadruje sa významovo jasne, dá sa hovoriť o presnom chirurgickom reze slova. Sú to básne, ktoré sú filozofiou života a smrti. Aj tam, kde autor píše o vzťahu k žene, si kladie bytostné otázky: kto som ja? Kto je ten druhý? Vieme to?