Popis není dostupný

Ivan Čičmanec (1942) patrí vďaka štyrom knihám, ktoré v poslednom desaťročí vydal vo vydavateľstvách Milanium a Kalligram, k popredným slovenským prozaikom a básnikom, hoci žije už takmer polstoročie v nórskom Osle. V novele Bratislavský satyr podáva ironický pohľad na súčasné Slovensko, kde prebieha súboj medzi tradičnými patriarchálnymi stereotypmi a čoraz naliehavejšie prenikajúcimi modernými civilizačnými trendmi. Sám autor sa nad svojou knihou zamýšľa takto: "Naša sloboda je dnes ohrozovaná z mnohých strán. V mene ideológií, prírodných zákonov a tzv. tradičných hodnôt sa útočí na duchovnú autonómiu jednotlivca a na jeho právo voliť si vlastnú životnú cestu. V tejto knižke som sa pokúsil ponoriť do psychiky človeka, ktorý by sa za určitých okolností mohol stať prisluhovačom niektorého z takýchto totalitných hnutí. Stano, ústredná postava príbehu, je nespokojný so svojím životom, problém však nevidí v sebe, ale v okolitom svete. Utieka sa k zdanlivo nerealistickým, antihumánnym snom o spoločnosti založenej na biologizujúcom poňatí človeka a na práve silnejšieho. Nebol by tam priestor pre myšlienkovú a mentálnu rôznorodosť, ani pre kultivovanú a otvorenú diskusiu, ktorá je predpokladom každej slobody a pokroku. Chcem varovať pred takouto antiduchovnou mentalitou, ktorej výhonky možno pozorovať aj u nás a ktorej vplyvy by v prípade vážnejšej spoločenskej krízy mohli mať fatálne následky."

Po "gnostických meditáciách" V ohnisku neprítomnosti (2006, MilaniuM) prichádza Ivan Čičmanec, slovenský autor, prekladateľ a publicista, žijúci štyridsať rokov v Nórsku, s novou knihou. V tomto súbore piatich poviedok zobrazil svojich protagonistov v hraničných existenciálnych situáciách, pričom spoločným menovateľom je nerealizovaná túžba po plnom, intenzívnom živote. Postavám bránia v životnom rozlete vonkajšie sily, ale aj ich vlastné vnútorné ohraničenia. Silnou motiváciou v ich skutkoch a túžbach je erotika (videná v širokom zábere), ako aj potreba ľudskej spolupatričnosti a existenciálneho zaradenia.Ivan Čičmanec použil vo svojich poviedkach rozličné uhly pohľadu a spôsoby, ako rozpovedať príbeh: od relatívne tradičného, psychologického rozprávania o nenaplnenom vzťahu osamelého mladého muža a ženy cez absurdistický dialóg manželského páru, cez vnútorný monológ, ktorý odhaľuje čitateľovi len fragmenty zo života muža od jeho narodenia až po okamih smrti, cez fiktívny dialóg ženy (odsúdenej za vraždu milenca) s nemenovaným spovedníkom až po epištolárnu trýznivú spoveď muža, ktorý záhadným spôsobom prišiel o svoju manželku. Niektorým príbehom nechýba ani kriminálna zápletka.